
o. Ondrej Čukan píše:
Postava Abraháma, sa nám zdá tak veľká a vzdialená, že keď čítame jeho príbeh,
tak si možno ani neuvedomujeme, ako nám je blízko. Abrahám hľadá Božiu vôľu
a to, čo dostane, je pozvanie.
To je možno na tom príbehu také provokatívne. Žiaden hotový plán, harmonogram,
vysvetlenie dôvodov, dokonca ani destinácie. Len pozvanie: „Vstaň a odíď zo svojej
krajiny… do krajiny, ktorú ti ukážem.“ V tomto jedinom výroku je napätie, ktoré
poznáme všetci, čo hľadáme Božiu vôľu. „Mám urobiť krok, aj keď neviem ako to
dopadne?“
Abrahám sa nestáva povolaným tým, že by všetkému rozumel, ale tým, že sa odváži
vykročiť. Božia vôľa nezačína informáciami, ale pozvaním k dôvere vzťahu: „Poď so
mnou.“ A realita? Roky čakania, putovania, bojov, pádov a skúšok. Ale aj Božia
ochrana, požehnanie, chvíle šťastia a nakoniec naplnenie povolania. Proti všetkým
ľudským očakávaniam sa stáva otcom mnohých národov. Dobrodružstvo ktoré stálo
za to a Boh na podobné volá aj teba.
o. Peter Čarnecký, RCJ
Hovoríš si: “Som otvorený spoznať nových ľudí. Chcem mať normálny život a užívať si ho naplno. No hoci som už vyskúšal veľa ciest, nenašiel som na nich úplné šťastie. Niekedy v hĺbke srdca cítim, že pre Pána asi môžem urobiť niečo viac… lenže ja som dosť vzdialený od “ideálneho veriaceho”. Nepoznám v mojom okolí žiadne spoločenstvo mladých, ani žiadneho normálneho človeka, s ktorým by som sa o niektorých dôležitých otázkach môjho života mohol porozprávať. Chodenie do kostola ma nudí, radšej sa pomodlím tak, ako to naozaj cítim, oveľa viac prežívam napríklad chvály, alebo čas len tak v tichu. Nechodím do kostola kvôli môjmu farárovi. Verím v Boha, ale nie v Cirkev. Keď si predstavím “duchovnú obnovu” to je vec, o ktorej jasne viem, že by som sa tam nikdy v živote neprihlásil!”
