Peter začal hovoriť Ježišovi: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život. A mnohí prví budú poslednými a poslední prvými.“
Opustiť znamená nechať to, čo opúšťam, za sebou. Nechať to mimo seba. Už to nie je moje. Napríklad keď sa muž ožení (alebo žena vydá), rodina, z ktorej vyšiel (vyšla), dom, v ktorom býval (bývala) s rodičmi, to všetko už nie je jeho (jej), veď „muž opustí otca i matku…“ A aj keď sa vracia k rodičom, už ide „len“ ako hosť na návštevu. Súhlasíte, však? 🙂
Pre mňa sa toto skrýva za Ježišovou výzvou „opustenia“. Nemusím odchádzať fyzicky (a stať sa bezdomovcom, samotárom či sociálne odkázaným), ale potrebujem byť ochotný uznať a prijať, že viac „to“ už nie je moje. A to „to“ znamená vlastne všetko, celý môj život, každú oblasť, každého človeka. Mnohí ľudia „to“ opúšťajú kvôli kariére, lepším životným podmienkam, naplneniu svojich snov, dobrodružstvu života. A mnohým „to“ kariéra, ambície, neslobodné vzťahy… iba jednoducho kradnú. Ježiš však nie je zlodej.
Môžem si slobodne vybrať – buď budem žiť svojou chudobou a skúposťou, v ktorej sa hrám na bohatého, alebo sa nechám obdarovať Jeho štedrosťou, v ktorej mi dáva stonásobne viac, a budem naozaj bohatý. Môžem si slobodne vybrať – buď budem žiť svoje obavy a neistotu, či mi niečo nebude niekedy chýbať, alebo budem žiť istotu Jeho vernosti, v ktorej mi sľubuje, že sa o mňa postará.