Modlitba príhovoru nie je v Katolíckej cirkvi ničím novátorským. Príhovor svätých pravdepodobne pozná a aspoň raz či párkrát v živote oň prosil každý z nás.
Modlitbovú službu charizmatické hnutie v rámci našej Cirkvi ponúka prostredníctvom tých, ktorí sú jej súčasťou. Je to forma modlitby, kedy do vzťahu medzi človekom a Bohom vstupuje modlitebník či viacerí modlitebníci, aby tak premostili ľudské a božské. Takáto modlitba je predovšetkým skutkom nezištnej lásky, vyjadrujúcim záujem Boha o dobro človeka. Do modlitby príhovoru vstupujú dve strany – človek, ktorý prosí o modlitbu na konkrétny úmysel a je ochotný sa podeliť so svojím trápením či potrebou do miery presahujúcej bežný vzťah; a modlitebník či viacerí modlitebníci, ktorí toto trápenie či potrebu odovzdávajú Bohu a vyprosujú v mene tohto človeka potrebné milosti, svetlo do problému či iné dobrá, ktoré mu pomôžu sa v probléme posunúť ďalej, do väčšej dôvery Bohu a účinnejších riešení.
Počas modlitby príhovoru Boh mocne koná a zjavuje skutočnosti, ktoré človek vo svojom subjektívnom vnímaní problému či potreby nevedel sám rozlíšiť. Rovnako tiež človeka, ktorý po tomto druhu modlitby zatúžil, Boh prostredníctvom dobrorečenia modlitebníkov žehná. Nie je to zanedbateľné, pretože so zlorečením ako opakom dobrorečenia a žehnania sa stretáme takmer všade – nielen v médiách či na pracovisku, v škole, ale i v rodinách, kde neodpustenie a nevypovedané krivdy často bránia ľuďom riešiť emocionálne, fyzické i duchovné zranenia. Žehnanie počas modlitby príhovoru má preto veľký význam a je mocnou duchovnou zbraňou.
Predstavou, rozšírenou medzi ľuďmi je, že žehnať veriacim môže iba kňaz. Žehnanie je však výsadou každého veriaceho človeka, v zmysle 1 Pt 3, 9: „Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania.“ Toto sa uskutočňuje i počas každej svätej omše, keď slovami: „modlite sa za mňa k Pánu, Bohu nášmu“ zvolávame na seba požehnanie prítomných.
Žehnať a dobrorečiť máme i samému Bohu, tak ako čítame napríklad v Ž 103, 21: „Dobrorečte Pánovi, všetky jeho zástupy, jeho služobníci, čo jeho vôľu plníte.“
Modlitebníkom by mal byť človek, ktorý často vstupuje do osobnej modlitby s Bohom, žije sviatostným životom a je citlivý na Božie slovo. Mal by byť duševne vyrovnaný a o poznanie, ktoré mu bolo počas modlitby príhovoru zjavené, sa podeliť v istote, že bolo inšpirované Duchom Svätým. Mal by vnímať pozvanie do tejto služby a nezištne ju vykonávať, keď vznikne potreba.
Ako vo všetkom, i pri modlitbe príhovoru platí, že každý strom možno poznať po ovocí (Lk 6,44). Božie slovo, akokoľvek zjavené, má účinnosť, akú nemožno prisúdiť ľudskému slovu. Slovo útechy skutočne utešuje, slovo napomenutia podnecuje túžbu po pokání a podobne. Modlitba príhovoru je príležitosť, pri ktorej otvorené srdce človeka cíti živý a uzdravujúci dotyk svojho Boha. Citujem Joanie Farrell, autorku viacerých článkov venujúcich sa charizmatickému hnutiu, ak tvrdím, že veľa modlitby uvoľňuje veľa moci, málo modlitby uvoľňuje málo moci a žiadna modlitba neuvoľňuje žiadnu moc. Nebojme sa preto tejto modlitby, vstupujme do nej s otvoreným srdcom a očakávaním hojného ovocia. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni naše srdcia a naše mysle v Kristovi Ježišovi, presne tak, ako sa to píše vo Flp 4, 7.