Prinášame vám rozhovor s Maťkou Štafenovou, ktorá sa rozhodla ísť na púť do Santiago de Compostela.
Ako som sa vôbec na túto púť dostala?
Už pár rokov dozadu boli moji kamaráti v Santiagu. Absolvovali púť z Porta do Santiaga za tri týždne. Tam by som povedala, že to začalo. V spoločenstve nám hovorili o ich zážitkoch a celkovo o Santiagu. Myslím si, že tam niekde sa zasialo semienko túžby vydať sa na túto cestu. V marci tohto roka prišla ponuka od mojich priateľov v spolči. V tej ponuke doslova stálo, je to ponuka, ktorá sa už pravdepodobne nebude opakovať. Rozhodla som sa odpovedať áno. A odrazu boli kúpené letenky s odletom v júni.
Prečo som povedala áno?
To prečo som odpovedala áno, súviselo s udalosťami, ktoré sa stali predtým. Na začiatku februára som ešte nevedela, čo všetko sa za nasledujúce štyri mesiace stane. Mala som plány, túžby a sny. Moje predstavy o budúcnosti sa však rozpadli 15.2.2022. Bol to začiatok rúcania sa môjho sveta a mojich ideálov. Z tohto sveta odišiel človek, ktorého som milovala. Ako postupoval čas, diali sa postupne veci, ktoré mi ešte viac narúšali pocit bezpečia a istoty v mojom živote. Nestihla som prijať jednu ranu a hneď na to prišla ďalšia. Človeku by to prišlo až absurdné, čo všetko sa vie zosypať za tri týždne života. Bola som v bolesti, smútku a vo vlastnom utrpení duše, keď v marci prišla ponuka ísť na púť do Santiaga. Mala som predstavu, že púť do Santiaga by mohla byť pre mňa oáza v mojej bolesti a v strese, ktorý som zažívala. Čakali má náročne týždne v škole s dopisovaním bakalárskej práce, obhajobami, prácou a pod. Dúfala som, že Santiago bude mojou odmenou za tento rok a zároveň miestom, kde nájdem pôdu pod nohami a pokoj.
Aké boli moje predstavy o púti?
Od marca do mája sa udialo veľa. Prešlo niekoľko mesiacov, v ktorých som všetko bolestivé a ťažké tlačila pred sebou s vidinou toho, že v Santiagu nájdem to, čo potrebujem. Aby som vám priblížila, čo sa dialo v nasledujúce dni, je dobré si ozrejmiť, že mám rada, keď sú veci naplánované a všetko ma svoj poriadok. Nerada sa vrhám niekde do neznáma, keď nepoznám nič. Potrebujem mať rozvrh a plán, vtedy som pokojná a spokojná. Moja predstava bola skoro ráno vstať, kráčať a o ničom inom nepremýšľať, jesť a spať. Na púť som išla samozrejme aj s úmyslom nájsť pôdu pod nohami a pokoj. Tešila som sa, že konečne nebudem nad ničím premýšľať a budem riešiť len základné ľudské potreby. Teraz viem, že som veľmi dychtila po zázraku, no vtedy som si to veľmi neuvedomovala.

Ako sa moje predstavy skĺbili s realitou?
Moje plány a predstavy sa narušili hneď v prvý deň. Keď sme mali vyrážať z Porta začalo veľmi pršať, rozhodli sme počkať, kým dážď ustane. Nakoniec sme vyrážali až na obed. Bola som z toho frustrovaná, a to som nevedela, čo všetko ma ešte čaká.
Prvé tri dni som so sebou veľmi bojovala. Moja predstava o Santiagu sa v podstate napĺňala do bodky. Celý deň sme kráčali a neskoro večer sme padli do postele unavení. To boli moje prvé dva dni. Nebola som s tým vôbec spokojná. Často sa pristihnem, že idem vo svojom živote veľmi na výkon. A presne takýto pocit som mala z týchto dní. Dostala som do víru naháňania sa za kilometrami a pretekanie sa s časom. Bola som veľmi nahnevaná a podráždená. Chcela som na tejto púti načerpať a zatiaľ som bola len viac a viac vyčerpaná. Niekoľkokrát za deň som mala chuť odpojiť sa od skupiny a ísť sama. Myslela som si, že nikoho nepotrebujem. Bála som sa na niekoho spoliehať. Na tretí deň sme si urobili oddychovejší deň a večer sme mali čas zájsť na pláž k oceánu. Keď sme spolu sedeli na pláži a pozerali sa na oceán uvedomila som si, že je to realita. Že som ďaleko od domova, na Portugalskej pláži a idem púť do Santiaga. Všimla som si, že pod členkom som mala červenú podliatinu, ktorá ma bolela. V prvý deň som pred všetkými vyhlasovala, že ak mi Boh chce niečo povedať v prvé tri dni, tak ďalšie už odkráčať nemusím. Na štvrtý deň sa mi opuch zväčšil a rozhodla som sa, že nebudem ďalej kráčať. Celkovo som odchodila len prvé tri dni. Postupom času som vnímala tú jemnú iróniu. Ak to môžem tak neobratne povedať, myslím si, že Boh si zo mňa s láskou vystrelil. Ešte aj dnes vnímam ako sa na tom dobre baví a ja s ním.
Čomu ma boh učil počas týchto dní?
Učil ma množstvu vecí. Mám pocit, že každý jeden deň je ďalšie svedectvo. Najskôr som dúfala, že ma Boh zázračne uzdraví. Pomodlím sa a noha bude na ďalší deň zdravá. Uvedomila som si, že veľmi túžim po zázraku v mojom živote. Mala som pocit, akoby Boh na mňa zabudol. A nutne som potrebovala vidieť, že to tak nie je. Žiadne uzdravenie sa však nekonalo, tak ako som si predstavovala. Prišlo však niečo oveľa lepšie. Keďže som nemohla kráčať, tak som sa dopravovala autami, autobusmi a vlakom. A Boh sa staral zázračným spôsobom. Tešila som sa na to, čo Boh v každý deň urobí. Čakala som, čo za zázrak sa stane ďalší deň. Každý deň s mnou išiel niekto iní. A každý deň bol zázračný a bola nová príležitosť vidieť ako sa Boh stará a ako pretvára moje srdce.
Môžeš nám priblížiť akým spôsobom sa o teba Boh staral?
Staral sa tak, ako som si nevedela vysnívať. Stretávali sme dobrých ľudí, ktorý nám pomáhali. Či nás už zaviezli priamo do mesta, alebo na autobusovú stanicu. Vybrala by som jeden deň, ktorý najväčšmi vystihuje to, čo sa dialo. Bol to presun z mesta Tui do Portelly. Ráno sme sa s Mirkou dopravili z Tui do mesta Pontevedra. V meste sme zašli na autobusovú stanicu opýtať, ako idú autobusy do tohto mestečka. Zistili sme, že vlastne autobusy nejdu. Boli sme zmätené a hľadali sme iné spoje, no žiadny spoj nám nešiel. Sadli sme si na lavičku a zrazu do skupiny prišiel jeden citát: ,,Choď a rob všetko, čo ti vnúka srdce, Pán je s tebou.“ Pozreli sme sa na seba s Mirkou a obe sme vedeli, ako sa dnes dopravíme do Portelly. Mirka nahlas vyslovila to, čo sme v srdci obe vedeli, že musíme urobiť: „Pôjdeme stopom“. A tak sa aj stalo. Našli sme si miesto a stopovali sme. Aby som vás len uviedla do obrazu, pred Santiagom by som nešla stopom. Toto bola pre mňa nogo zóna. Príliš nebezpečné, príliš neprebádané a neznáme. Ale v tento deň to bolo iné. Vedela som, že nám niekto zastaví a odvezie nás. Nakoniec nám zastavil milá pani, ktorá nám o sebe hrdo povedala, že je veriaca. Bolo to veľmi milé stretnutie. Na prvý pohľad to nie je nič veľké a zázračné. Ale pre nás to znamenalo veľa. Boh mi povedal, že sa o mňa postará. Boh nerobí len veľké zázraky, ktorými by nás chcel ohúriť. Robí v skrytosti a skutočne sa stará o naše základné potreby. A našou skutočnou potrebou bolo dopraviť sa do Albergue. Boh sa postaral a naplnil túto potrebu A staral sa aj ďalšie dni.

Išlo vás až 12, aké to bolo?
Najskôr som sa veľmi bála, 12 ľudí je veľmi veľa. Bála som sa, čo môže nastať. Necítila som sa veľmi komfortne, že nás ide takáto veľká skupina. Asi po treťom dni sme si veci vysvetlili a naučili sa spolu komunikovať. S odstupom času nás musím pochváliť. Naozaj sme sa spolu zohrali a fungovali sme ako rodina. Pre mňa nastal zlomový moment v deň, keď sme prekračovali hranice medzi Portugalskom a Španielskom. Kvôli mne musela trasa presúvať z pobrežnej na centrálnu, totiž po centrálnej išli vlaky a autobusy. Skupina mohla ísť ešte pár dni okolo oceánu, ale kvôli mne nemohli. Strašne som sa rozplakala, cítila som sa ako príťaž. Navrhla som, že nech ostatní idú pobrežnou a ja pôjdem centrálnou cestou a stretneme v Santiagu. Na moje počudovanie my povedali, že toto nepripadá v úvahu. Niekto povedal niečo v zmysle, že sme začali spolu a ideme spolu. A vtedy som po dlhej dobe cítila, že na mne záleží. Že niekam patrím a nie som tam len do počtu. Od toho dňa, to všetko bolo inak. Cítila som zrazu silu, ktorú sme spoločne niesli počas celej našej púte. Občas sme si urobili veľkú hostinu, prali sme spolu, vešali sme prádlo a hrali sme hry. Mám pocit, že všade kam sme prišli, sme priniesli smiech a radosť. Navyše, keď máš okolo 11 iných ľudí, máš 11 rozličných príbehov a 11 možností ako môže Boh konať.
Konal teda Boh aj cez ľudí v skupine?
Budem hovoriť za seba, a musím povedať jednoznačné áno. Putovanie v takejto veľkej skupine ľudí nebolo to, čo by som chcela. Ťažko sa otváram pred ľuďmi a aj korona urobila zo mňa takého samotára. Keď som bola zranená, väčšinou som mnou cestoval ešte niekto, kto si potreboval oddýchnuť alebo sa zranil. Spoznávala som ľudí, s ktorými som putovala a zažili sme spoločne zázraky, vtipné príhody a samozrejme aj hlboké rozhovory. Bolo to niečo, čo ma prinútilo vykročiť z komfortnej zóny. Nebolo to to, čo som si vysnívala, ale bolo to presne to, čo som povedala.
Môžeš uviesť aj konkrétne prípady, kedy Boh cez ľudí v skupine konal?
Samozrejme, bolo to nesmierne veľa, každý človek mi niečo dal. Ale skúsim vybrať tie pre mňa najsilnejšie momenty. Ešte keď som kráčala sme sa s jednou kamarátkou rozhodli rozprávať sa o ľuďoch v našej skupine. Chceli sme prehlasovať dobré veci, ktoré na nich vidíme. Zároveň to boli veci, ktorými nás inšpirujú. Zázračné na tom bolo to, že keď so mnou títo ľudia cestovali mohla som im tieto slová a veci, ktoré si na nich vážim povedať bez premýšľania. Viem, že sa to viacerých ľudí dotklo a uvedomila som, že toto je niečo, čo by sme mali robiť častejšie. Hovoriť o ľuďoch dobré veci a tým tieto slova prehlasovať nad nimi.
Keď som sa zranila, jedna z kamarátok mi povedala, že sme predsa na púti, tak sa treba zaprieť. V tom akoby niekto postavil predo mňa zrkadlo. Celé moje telo, celá moja duša, celé moje bytie proste zakričalo nie! Už nikdy viac! Nechcem a zapierať. Nie je to tak, že som sa nechcela zapierať. Celý svoj život som sa zapierala vo veľa veciach. No neboli to správne veci. Zapierala som v tom, čo ma nebudovalo, ale naopak ma to ničilo. A na Camine som si povedala, že už toho bolo dosť. Rozhodla som sa pustiť všetky svoje plány, všetky svoje úmysly a už som viac nechcela ohraničovať Boha. Dala som mu voľnú ruku.
Ďalej mi ukazoval moju hodnotu, ľudia, ktorí boli vyčerpaní, unavení alebo zranení, išli so mnou vlakom alebo autobusom. Viem, že ak by sa mi niečo také nestalo, tak si ani jeden z nich neoddýchne. Jeden kamarát povedal, že bol zdravý a silný, nebol unavený, išiel so mnou, aby som nešla sama. A až v tento deň si uvedomil, o čom je skutočne táto púť. Nie je to o tom koľko kilometrov prejdete, nie je to o výkone, je to o niečom hlbšom. Nie je o tom, čo chceme, čo plánujeme alebo o tom, o čom snívame, ale o tom, čo skutočne potrebujeme.

Čo sa dialo po Camine?
Hneď v deň, keď sme cestovali domov sme mali problémy. Meškal nám let do Londýna a následne nám meškal let aj z Londýna. Začala som stresovať, pretože na druhý deň som mala mať promócie a musela som sa dostať na Slovensko. Bola som zúfala z toho, že sa nestihneme dostať do Bratislavy, že nestihneme autobus a ostaneme trčať niekde vo Viedni. V tom mi tak DS vnukol myšlienku, ktorá ma usvedčila. Len teraz si odišla zo Santiaga, kde som sa o teba staral a neveríš mi, že ťa stihnem dopraviť domov. Kde je tvoja viera? V tom momente som sa veľmi hanbila, ale uvedomila som si, že je to pravda. A skutočne sa tak aj stalo, prileteli sme presne načas, aby sme stihli autobus.
Čo ti to najviac dalo?
Santiago je kúzelné v tom, že to nie je miesto pred katedrálou. Je to o ceste, ktorú ste ochotní prejsť. Táto cesta sa však nemeria v kilometroch, je to o vašom srdci. Každý z našej skupiny by vám hovoril o vlastnom a inom Camine. To moje mi dalo pocítiť, že sa Boh o mňa stará. Dal mi zažiť moment, kedy som si povedala, že ak nezačnem zmenu žiť tu a teraz, tak ju už nezačnem žiť. Boh mi ukázal to kým som a to takým spôsobom, že sa to len veľmi ťažko vysvetľuje.
Vrátila by si sa tam ešte raz?
Áno, určite. Niekde v srdci viem, že sa tam ešte raz vrátim. Mám tam taký malý rest, ktorý chcem ešte dokončiť.