Prvotným hriechom Adama a Evy človek odovzdal nadvládu diablovi. Práve dôsledok odovzdania tejto nadvlády do rúk zlému spôsobuje vo svete povrchnosť a prízemnosť, teda potláčanie Božieho hlasu a Jeho pôsobenia v ľudských dušiach. Slabosť a zranenie nevidíme v ponímaní kríža a nie sme schopní si priznať chyby. Spoliehame sa na svoje sily a sme svedkami vytvárania si vlastných a idealistických predstáv, ktoré sú pre nás vyhovujúce (žiaľ i za účelom falošných kompenzácií, či uspokojení). Keď sa nám niečo nepáči a nevieme prijať realitu takú, aká je (pyšné zmýšľanie), tak vznikajú extrémy ako napr. workoholizmus, rôzne závislosti (alkohol, automaty, stávkové kancelárie, kasína, obžerstvo, smilstvo, závisť, …) → duševné poruchy (napr. obsedantno-kompulzívne poruchy), nevyrovnanosť života, nesprávne hospodárenie s financiami a pocit, že si na všetko vystačím sám – Boha vôbec nepotrebujem. Tieto extrémy spôsobujú v našich srdciach chlad a rozličné neduhy, akými napr. sú nevyrovnanosť, nepokoj, hnev, agresivita, zotročovanie, pýcha, sebaľútosť, čo v konečnom dôsledku vedie ku egoizmu a zatvrdnutosti srdca pred prejavmi Božej lásky, či Božieho milosrdenstva. Človek cíti v srdci prázdnotu alebo sa cíti tak, že nikoho okolo seba nepotrebuje. Duchovne sa teda vôbec nerozvíja. Neuvedomuje si, že sa ocitol v začarovanom kruhu, z ktorého si len veľmi ťažko obnoví dôveru s Bohom. Takéto prípady môžu žiaľ skončiť aj samovraždou. Citová a rozumová nerovnováha spôsobuje u človeka skleslosť. Čo pramení z duše, prichádza do mysle a vychádza z človeka von buď cez ústa nejakým slovným prejavom alebo emocionálnym prejavom (mimika, gestikulácia, príp. vydávanie podivných zvukov, či pohybov → obzvlášť keď človek v sebe niečo dusí a spolieha sa na to, že to nejakým spôsobom prejde; nechce sa so svojimi pocitmi niekomu zdôveriť v nádeji, že by mu mohol pomôcť – napr. poskytnutím iného uhlu pohľadu na príčinu konkrétnej reakcie). Nevhodným slovným prejavom v návale nekontrolovateľných emócií môžeme u niekoho spôsobiť zranenie, či dokonca vyvolať prekliatie. Je to spôsobené vplyvom toho, že hovorené slovo má v neviditeľnom svete moc a vždy záleží od toho, akými emóciami je podávané. Ak je podávané bez lásky, teda nútene, nasilu; tak to svedčí o tom, že ten, ktorý tieto slová vyslovuje s takýmito prejavmi emócií; v sebe ukrýva nejaké zranenie, ktoré si vedome alebo nevedome nepripúšťa. Nechce si priznať, že v ňom môže byť ukrytý nejaký neduh. Len sa chce nejako falošne uspokojiť, čím si neuvedomuje, že vyvoláva tlak a nepokoj do svojho okolia. Jednoducho povedané, chce si silou mocou presadiť to, čo si zaumieni (podľa svojej vôle).
Predstavte si príklad, že stojíte na tenkom ľade, ktorý sa pod vami môže každú chvíľu preboriť. Vykročili by ste na takýto ľad s vedomím, že môžete ohroziť svoj život len preto, aby ste na niekoho vytvorili dojem? Aby vás mohol niekto za tento odvážny čin obdivovať? Alebo by ste sa najskôr zamysleli, či nie je nebezpečné na tento ľad vykročiť kvôli ochrane vášho zdravia? Poradili by ste sa s niekým, komu naplno dôverujete? Ako by ste sa rozhodli, na základe čoho, resp. akých kritérií by ste urobili rozhodnutie?
Väčšina ľudí na tejto planéte si myslí, že aby sa v živote posúvali dopredu, tak musia za každú cenu v živote prekračovať svoje hranice vlastnými silami (musia sa zaťať), aby dosahovali veľké a zmysluplné ciele. Tu je dôležité sa pozastaviť a vnímať postoje svojho srdca, resp. aký je môj zdroj vnútornej motivácie – aby som niekoho v niečom predbehol alebo aby som niekomu pomohol? Je moja vnútorná motivácia naplnená slobodou alebo ju niečo zotročuje? Chcem sa zamerať na objavovanie svojich túžob srdca a darov tým, že chcem samého seba dôkladne spoznávať v identite Božieho dieťaťa alebo vidím vzor v nejakom človekovi, ktorému sa chcem podobať a budem sa snažiť ho napodobňovať? Blahoslavený Carlo Acutis vyslovil veľmi múdru a pravdivú myšlienku, nižšie citujem jeho slová: „Všetci sa rodia ako originál, no mnohí zomierajú ako fotokópia.“
Typickým a smutným príkladom je výchova detí pod dohľadom rodičov, ktorí nemajú živú vieru – teda živý vzťah s Bohom. Takíto rodičia sa snažia odovzdať dieťaťu a smerovať jeho život tak, ako to oni najlepšie vedia a aké preferujú hodnoty. Mnohokrát si žiaľ neuvedomujú, že postupne sa oni sami stávajú obeťami extrémizmu, ktorý negatívne ovplyvňuje duševný vývoj dieťaťa. Neumožnia dieťaťu využívať a naplniť jeho potenciál v celom jeho rozsahu. Dieťa sa začne vnútorne uzatvárať a dostane sa do začarovaného okruhu svojich idealistických predstáv, čo u neho jednoznačne vyvoláva falošné uspokojenia. Nikdy však nemôže byť šťastné, ak nezačne hlbšie skúmať svoje pohyby srdce a príčiny emócií, ktoré v ňom vyvolávajú nepokoj; pocit menejcennosti; pocit nenaplnenia svojich túžob; pocit hanby, hnevu, agresivity, neodpustenia sebe, či osobe, ktorá mu ublížila.
Najsilnejšie zbrane diabla spočívajú v útokoch na človeka prostredníctvom sexuality, vnútorných (duševných) zranení a myšlienok. Vnútorné zranenia (môžu byť často sprevádzané nejakým prekliatím) si väčšinou človek nesie od detstva ako napr. vplyv výchovných metód u rodičov vo forme nejakého extrémizmu, čo má u dieťaťa výrazný dopad na jeho duševnú stránku – jeho reakcie vzdorovitosti a emócie; nedostatočný záujem o dieťa, ustanovenie podmienok a očakávaní (ak si neopravíš známku z matematiky, budeš mať domáce väzenie a nebudeš chodiť von). Takýmito výchovnými metódami vo forme nejakého extrémizmu rodičia svoje dieťa s láskou nevychovávajú, ale vytvárajú mu obraz falošných ideálov a hodnôt života. Môžu mu na jeho duši zanechať stopy hlbokého zranenia. Život takéhoto dieťaťa môže byť pri objavovaní jeho identity Božieho dieťaťa na ceste duchovnej zrelosti sprevádzané intenzívnymi duchovnými bojmi a nevyrovnanosťou srdca a rozumu. Môže mať pocit krivdy, nespravodlivosti, pocit menejcennosti a že ho ľudia neprijímajú. Že nevie prijať realitu takú aká je, lebo žije v určitých ideáloch, predstavách a očakávaniach, ktoré v ňom vzbudzujú falošné uspokojenie. Vyvoláva to v ňom napr. myšlienky porovnávania sa, perfekcionizmu, fantazírovania, atď. Hľadá kompenzácie, ktoré ho nikdy neurobia šťastným. Preto je dôležité sa nad životnými prioritami hlboko zamyslieť a rozhodnúť sa, kam chcem kráčať. Čo mám robiť, aby som bol milovaný a vedel milovať. Tu by som chcel vyzdvihnúť tri dôležité slová, a to sebapoznanie, sebareflexia a sebaovládanie. Sebapoznanie alebo sebapoznávanie nám umožňuje poznávať svoje dary, schopnosti a identitu Božieho dieťaťa. Kto som, aký je zmysel môjho života, aké má Boh so mnou plány. Sebapoznanie nás podporuje v duševnom raste.
Sebareflexia nám v praxi pomáha rozlišovať svoje postoje srdca voči sebe a voči iným. Typickým príkladom nedostatku sebareflexie je obviňovať druhých a neochota niesť zodpovednosť za vlastné činy. V takejto situácii prevláda v nás egoizmus a nepriznanie si vlastnej chyby za niečo, čo som spôsobil. Väčšinou sa na niekoho vyhovorím a neprávom ho obviním (ja som to okno nerozbil, to spôsobil on). Aké by to bolo, keby ti napr. niekto rozbil okno tvojej izby? Ako by si reflektoval na túto situáciu? Sebareflexia je istým druhom sebapoznávania a sebazdokonaľovania človeka (ideálny príklad: v práci robím svoju robotu zodpovedne a profesionálne. S úctou, pokorou a rešpektom vystupujem aj voči ostatným bez ohľadu na to, kto má aké vzdelanie, komu som a komu nie som sympatický. Neposudzujem ostatných a všetkých beriem rovnocenne so sebou samým).
Sebaovládanie sa najlepšie vystihuje na nasledovnom príklade: Čo by si urobil, keby ťa niekto právom/neprávom udrel päsťou do tváre? Vedel by si sa ovládnuť a nevrátil mu to alebo by si dotyčného chcel za to zabiť? Čo by si urobil, keby si niekomu požičal veľkú sumu peňazí a dôveroval mu, že ti ich vráti do posledného centu, on by sa však nezachoval férovo voči tebe? Ako by sa na teba pozeral Boh, keby si chcel niekoho zabiť alebo nasilu vymáhal peniaze od niekoho, o kom vieš, že ti tie požičané peniaze z nejakých dôvodov nemôže alebo nechce vrátiť? Mal by si pod kontrolou svoje emócie alebo by si im podľahol a mohol za to niesť fatálne následky? Vyhľadal by si odbornú pomoc; poradil by si sa s niekým, resp. zdôveril by si sa niekomu s nádejou, že ti pomôže? Alebo by si konal podľa seba a nechal sa emóciami v danom okamžiku úplne ovládnuť?
Na záver si poďme objasniť slovné spojenie „zrelí ľudia“. Najdokonalejším príkladom duchovne zrelých ľudí je Božia rodina, ktorej členmi sú Panna Mária, Svätý Jozef a Ježiš. Títo ľudia majú dôkladne v srdci zakódovanú dôležitosť a zmysel Božských čností, ktorými sú viera, nádej a láska. Pri spomenutí týchto Božských čností by som chcel vyzdvihnúť tri hlavné a zároveň mimoriadne dôležité piliere, ktoré nám tieto Božské čnosti umožňujú zveľaďovať, a to sú trpezlivosť, vytrvalosť a pokora. Určite ste už mnohí z vás veľakrát počuli o výroku: "Božie mlyny melú pomaly, ale isto". Pokora srdca nám umožňuje hlbšie spoznávať súvislosti Ježišovho života a desiatich Božích prikázaní. Každým dňom sa niečo nové dozvedáme a zároveň sa tešíme z maličkostí, ktorými nás Boh každým dňom nezištne z lásky potešuje (svietiace slnko; pevné zdravie; priatelia; možnosť pracovať, študovať – nejako zveľaďovať túžby našich sŕdc; nájdenie si času na modlitbu). Za každý Boží dar buďme vďační, hlavne za dar viery a života. Nič sa v živote nedeje náhodne, ako si mnoho z nás myslí. Pokora nám pomáha pri budovaní vzťahu s Bohom ako Otcom. Ako čerpáme z Jeho lásky a milosrdenstva, tak môžeme byť schopní milovať aj seba, či druhých vôkol nás. Ak nás niekto poprosí o radu, o nejakú službu, resp. o nejakú pomoc, tak už prioritne nehľadíme na to, koľko môžeme z tejto služby vyťažiť, ako sa nám dotyčný môže revanšovať; ale pozeráme sa na dotyčného ako na človeka, ktorý našu službu potrebuje, že skrze neho prehovára Boh a skúša našu vieru. Ako sa zachováme, je už len na našom rozhodnutí. Samozrejme teraz nemyslím príklad takého typu, že niekto príde do nejakej predajne a my mu s radosťou darujeme produkt, ktorý si od nás vyžiada. Mám na mysli dary a schopnosti, ktoré do nás vložil Boh a my by sme mu ich mali nezištne z lásky opätovať.
Trpezlivosť a vytrvalosť vzájomne veľmi úzko spolu súvisia. Ak chce niekto naplniť dlhodobé túžby svojho srdca (napr. v oblasti vedy a techniky, práva, ekonomiky, medicíny), je bezprostredne nutné obetovať veľa času (prejav pokory) na to, aby človek mohol v týchto odvetviach slúžiť druhým. Aby sa stal dobrým odborníkom a vedel byť prospešný, či užitočný pre širšiu spoločnosť ľudí, ktorá ho obklopuje v danej lokalite. Štúdium + prax trvá niekoľko desiatok rokov, aby človek v sebe nadobudol istotu aplikovania doposiaľ získaných skúseností a mohol širšiemu okruhu ľudí dôkladne poskytovať svoje odborné služby. V podstate sa učíme celý život, keďže život nestagnuje.
Duchovne zrelí ľudia si zároveň uvedomovali, že do Nebeského kráľovstva má zmysel vojsť len cez úzku bránu. To sa dá dosiahnuť iba praktizovaním viery; pokorou a skrúšenosťou srdca; častými modlitbami a prosbami Ježiša, a Panny Márie o to, čo najviac v danej chvíli potrebujeme (nie chceme). Nasledovať Ježiša Krista a prosiť o to, aby sa naše srdcia čoraz viac približovali Jeho srdcu. Nech sa vždy stane Božia vôľa, nie naša. Diabol rozdeľuje a ničí, Boh zjednocuje a miluje.
V nasledujúcom článku si bližšie popíšeme najlákavejšie pokušenie diabla, ktorým si žiaľ získava srdcia mnohých ľudí, a to prostredníctvom mamony (uctievania modly ako najdôležitejšej preferencie v tomto živote) → peňazí. Ako možno peniaze vnímať vo forme Božieho daru a ako vo forme prekliatia alebo zneužívania. Aký dopad teda majú peniaze na medziľudské vzťahy.
Daniel Géze