Veľa rôznych darov, jeden spoločný život
Deň v centre začíname svätou omšou alebo spoločnou modlitbou. Bohu zveríme to, čo nás čaká, aj ľudí, s ktorými sa počas dňa stretneme. Potom už niekto rozospato hľadá hrnček, iný premýšľa, čo všetko dnes treba stihnúť. Pri raňajkách sa preberú plány, rozdelia úlohy a možno zaznie aj prvý vtip dňa. O pár hodín jeden skúša techniku na večerný program, druhý pripravuje miestnosť a ďalší víta ľudí, ktorí práve prišli. Každý robí niečo iné, no spolu vytvárajú miesto, kde sa dá cítiť dobre. Aj takto môže vyzerať obyčajný deň dobrovoľníka v centre pre mládež.
Predstava dobrovoľníctva môže na prvé počutie pôsobiť trochu neurčito. Čo by som tam vlastne robil? Vedel by som byť užitočný, aj keď nehrám na gitare, neviem viesť modlitbu alebo ma predstava rozprávania pred skupinou skôr vystraší? Život centra ponúka široké spektrum služieb. Práve preto v ňom môžu nájsť svoje miesto ľudia s veľmi rozdielnymi povahami, skúsenosťami a darmi.
Niekto sa rád rozpráva a ľahko nadviaže kontakt s novými ľuďmi. Iný vie pripraviť hru, zahrať pri modlitbe alebo pomôcť s programom. Ďalší sa vyzná vo fotografovaní, videu, grafike či ozvučení. A niekto má dobrý pocit vtedy, keď opraví pokazenú vec, postará sa o záhradu alebo zútulní miestnosť tak, že do nej človek hneď rád vstúpi.
Svoje miesto má aj ten, kto o svojich daroch zatiaľ nevie veľa povedať. Možno pozorne počúva, všimne si drobnosť, ktorú ostatní prehliadli, alebo dokáže pokojne dokončiť úlohu, pri ktorej už druhým dochádza trpezlivosť. Takéto schopnosti často objavíme až pri spoločnej práci. Niekedy nás na ne upozorní niekto iný jednoduchým: „Toto ti naozaj ide.“
Priestor na vlastné dary sa prirodzene stretáva s tým, čo centrum potrebuje. Aj človek s fotoaparátom občas vezme do ruky vysávač a ten, kto pripravuje program, pomôže odložiť stoly. Dom potrebuje každodennú starostlivosť a spoločné úlohy patria všetkým. Aj pri nich však vznikajú dobré rozhovory, nové nápady a príhody, na ktorých sa tím smeje ešte dlho.
Aby sa v tejto pestrosti dalo dobre fungovať, pomáha krátka spoločná dohoda. Čo nás dnes čaká? Kto prichádza? Čo treba pripraviť a kto s čím potrebuje pomôcť? Keď má každý jasno vo svojej úlohe, ľahšie sa do nej pustí. Vie tiež, na koho sa obrátiť, keď niečomu nerozumie. Otázky patria k začiatkom a postupne dávajú priestor väčšej samostatnosti.
Práve dôvera býva jednou zo skúseností, ktoré si dobrovoľníci odnášajú najsilnejšie. Niekto im zverí časť programu, priestor na vlastný nápad alebo úlohu, ktorú ešte nikdy nerobili. S potrebným vysvetlením a podporou môžu skúšať nové veci a zažiť radosť z toho, že sa podarili. Zrazu zistia, že zvládnu viac, než si mysleli.
Jeden z dobrovoľníkov to vo svojej skúsenosti vystihol slovami: „Veľmi dôležité pre mňa bol duchovný rast, spoločenstvo a služba. Zároveň dôvera ktorú som dostal a zodpovednosť.“ Spomínal na spoločné večery aj na modlitbu, pri ktorej sa delili o to, čo Boh v daný deň urobil v ich živote. V jeho spomienkach mali svoje miesto veľké túžby aj celkom praktické zručnosti, ktoré sa počas služby naučil.
Deň v centre má pritom rôzne tempo. Pred príchodom skupiny býva rušnejšie: pripravujú sa priestory, dolaďuje program a občas sa hľadá kábel, ktorý bol ešte včera určite na svojom mieste. Keď prídu ľudia, dom sa naplní hlasmi, otázkami a stretnutiami. Pokojnejšie dni zase dávajú priestor na prípravu, starostlivosť o dom a zhodnotenie toho, čo sa podarilo.
Uprostred toho všetkého má svoje miesto modlitba. Spoločné ranné zastavenie, svätá omša či večerné poďakovanie pomáhajú prinášať Bohu to, čo sa práve deje. Aj radosť z vydarenej akcie, aj únavu, aj človeka, na ktorého stále myslíme. Popri spoločnej modlitbe je dôležitý osobný čas s Bohom — chvíľa ticha, v ktorej sa dá nadýchnuť a byť jednoducho s ním.
A potom sú tu okamihy, ktoré sa do zoznamu úloh nezapisujú. Rozhovor pri čaji, stolová hra, spoločný výlet, šport alebo narodeninové prekvapenie. Niekedy sa najlepšie spomienky začnú celkom nenápadne: niekto navrhne krátku prechádzku a napokon sa z nej stane najlepší rozhovor týždňa. Aj takto vznikajú priateľstvá a pocit, že do spoločného života patrím.
Každý pritom oddychuje trochu inak. Niekto si najlepšie vyčistí hlavu medzi ľuďmi, ďalší potrebuje knihu, ticho alebo chvíľu osamote. V komunite má miesto veselý rozprávač aj pokojnejší človek. Súčasťou vzájomného rešpektu je dovoliť si tieto rozdiely a dopriať druhému priestor, ktorý potrebuje. K dobrému rytmu patria aj dohodnuté voľné dni, návštevy doma a dostatok spánku.
Samozrejme, aj tu niekedy vznikne nedorozumenie, niekto zabudne na dohodu alebo má jednoducho ťažší deň. Vtedy pomáha možnosť sadnúť si a povedať, čo sa deje. Dobrovoľníci potrebujú vedieť, že ich niekto vypočuje, pomôže im hľadať riešenie a zaujíma sa o nich aj mimo splnených úloh. Osobný záujem kňaza či vedúceho a pravidelný spoločný čas dávajú vzťahom pevnejší základ.
Každé centrum má svoj vlastný rytmus a konkrétne rozdelenie služieb. To pekné na tejto skúsenosti je však aj pestrosť ľudí, ktorí sa v nej stretávajú. Každý môže prispieť niečím, čo druhému chýba, a od druhých sa zase niečo naučiť. Postupne tak vzniká tím, v ktorom človek pozná svoju úlohu, má priestor rásť a zažíva, že jeho prítomnosť je dôležitá.
Z mnohých drobných služieb, rozhovorov a spoločných chvíľ sa skladá život celého domu. A práve v ňom môže zaznieť celkom obyčajná, ale vzácna myšlienka: „Som rád, že som tu. Mám tu svoje miesto.“
Ilustračné foto: https://halfpointimages.com/sk
