Dobrovoľníctvo ako priestor rastu, služby a hľadania
Čo mi to dá? Otázka, ktorú si kladieme pri výbere školy, práce aj pri rozhodovaní, čomu venujeme svoj voľný čas. Chceme sa niečo naučiť, niekam sa posunúť a vedieť, že naše rozhodnutia majú zmysel. Keď sa objaví možnosť stráviť týždeň, mesiac či rok v komunite a venovať čas službe, prirodzene prichádza aj otázka: Môžem si to dovoliť? Nebude mi ten čas neskôr chýbať?
Nie každý má možnosť na dlhšie zmeniť svoj bežný rytmus. Škola, práca či rodinné záväzky majú svoje miesto a váhu. Aj preto môže mať takáto skúsenosť rôznu podobu a dĺžku. Jej význam však nemusíme merať iba tým, čo počas nej stihneme. Veľa sa odohráva aj v tom, akými ľuďmi sa postupne stávame.
Pri službe sa naša pozornosť obracia k niekomu konkrétnemu. K človeku, ktorý potrebuje pomoc, prijatie alebo chvíľu nášho času. Učíme sa všimnúť si, čo prežíva, a odpovedať na to, čo skutočne potrebuje. Niekedy to znamená dokončiť praktickú úlohu. Inokedy si prisadnúť, vypočuť a odložiť vlastnú predstavu o tom, ako mal deň vyzerať.
Pápež František v pripravenom príhovore dobrovoľníkom Svetových dní mládeže v Krakove pripomenul: „Aj v dobrovoľníctve je každý skutok služby, ktorý konáme, aj ten najjednoduchší, dôležitý.“¹ Takéto slová dávajú váhu aj tomu, čo zostáva v úzadí. Pripravenému stolu, upratanému priestoru či trpezlivosti s niekým, s kým sa nám práve ťažko komunikuje. Cez obyčajné skutky sa láska stáva súčasťou každodenného života.
Služba nám zároveň nastavuje zrkadlo. Objavujeme, čo nám ide prirodzene, z čoho máme radosť aj pri čom rýchlo strácame trpezlivosť. Možno zistíme, že dokážeme povzbudiť neistého človeka, prevziať iniciatívu alebo sa spoľahlivo postarať o zverenú úlohu. Učíme sa spolupracovať, prijímať spätnú väzbu a niesť následky svojich rozhodnutí. Dôvera druhých môže prebudiť odvahu skúsiť niečo, na čo by sme si predtým netrúfli.
Benedikt XVI. označil zapojenie mladých do dobrovoľníctva za „školu života“. V encyklike Deus caritas est píše o tom, ako táto skúsenosť vychováva k solidarite a ochote darovať druhým seba samého.² Je to učenie, ktoré sa odohráva priamo vo vzťahoch a rozhodnutiach. Patrí k nemu aj schopnosť požiadať o pomoc, pomenovať vlastné hranice a dopriať si odpočinok. Postupne spoznávame, akú zodpovednosť dokážeme niesť a v čom ešte potrebujeme dozrieť.
Osobitný rozmer získava služba vtedy, keď je súčasťou života v komunite. Spoločný stôl, modlitba, práca, rozhovory aj voľné chvíle vytvárajú priestor, v ktorom sa ľudia spoznávajú postupne. Vidia sa nadšení i unavení, úspešní aj bezradní. Práve cez túto každodennosť môže rásť dôvera a skúsenosť, že máme medzi druhými svoje miesto.
Spoločný život má aj náročné chvíle. Odlišné zvyky, nevypovedané očakávania či nedorozumenia nás učia hovoriť otvorene a počúvať pozornejšie. Učíme sa ospravedlniť, prijať odlišný názor a zostať vo vzťahu aj vtedy, keď si vo všetkom nerozumieme. To všetko môže dozrievať do schopnosti vytvárať pevnejšie vzťahy aj po návrate domov.
Pre veriaceho človeka sa tu otvára priestor pre hlbší vzťah s Bohom. Modlitba vstupuje do konkrétneho dňa — do radosti zo stretnutia, únavy po práci aj otázok, ktoré zostávajú nezodpovedané. V tichu môžeme pomenovať, čo nosíme v sebe. Pri službe môžeme objavovať, ako sa naša viera prejavuje v spôsobe, akým zaobchádzame s druhými.
Takýto čas môže pomôcť aj pri hľadaní ďalšieho smerovania. Čo vo mne prebúdza život? Kde môžem svoje dary rozvíjať pre dobro druhých? Ktoré rozhodnutia robím slobodne a pri ktorých sa iba snažím naplniť očakávania okolia? Odpovede často dozrievajú postupne, cez skúsenosti, modlitbu a rozhovory. Niekedy si človek odnáša väčšiu istotu, inokedy poctivejšie otázky a odvahu ďalej hľadať.
Aj preto má pre nás v Diecéznom centre mládeže v Zákopčí zmysel vytvárať priestor na spoločný život a službu. Záleží nám na tom, aby mladí dostávali dôveru, mohli objavovať svoje dary a mali pri sebe ľudí, ktorí ich počúvajú a sprevádzajú. Ich rast si zaslúži náš čas a pozornosť. Zároveň svojou prítomnosťou, otázkami a pohľadom na svet obohacujú aj nás.
Týždeň, mesiac či rok strávený takýmto spôsobom môže zanechať stopu, ktorú naplno rozpoznáme až neskôr. V ochote prevziať zodpovednosť, vo väčšej vnímavosti voči druhým alebo v rozhodnutí, ku ktorému sme postupne dozreli. Hodnota darovaného času môže pokračovať v tom, ako žijeme ďalej.
Popri otázke „Čo mi to dá?“ tak môže časom vyrásť ešte jedna: „Komu a čomu chcem venovať svoj čas — a akým človekom sa pritom chcem stávať?“
¹ František, pripravený príhovor dobrovoľníkom SDM, Krakov, 31. júla 2016. Pracovný slovenský preklad.
https://www.vatican.va/content/francesco/en/speeches/2016/july/documents/papa-francesco_20160731_polonia-volontari-gmg.html
² Benedikt XVI., Deus caritas est, bod 30 b.
https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/en/encyclicals/documents/hf_ben-xvi_enc_20051225_deus-caritas-est.html
Ilustračné foto: https://halfpointimages.com/sk
